Ktorému človeku sa podarí v dnešnej dobe povedať že neprežíva stresujúce obdobie? Sedím tu v robote, v čase medzi sviatkami a dnes posledný krát na svojom, v tejto firme už treťom pracovnom mieste, ktoré je už poloprázdne. Ostal mi tu počítač a telefón. Zajtra, kolega má dovolenku, tak tu už nebudem mat výčitky svedomia, že ho nechám v kancelárii samého a presťahujem aj posledne „saky – paky“ do novej kancelárie. Sedím tu spokojná, je medzi sviatkami a je tu božský kľud – dá sa povedať, že taký kľudu ako je tu za posledné tri dni, nebolo v tejto kancelárii odkedy som nastúpila. Je príjemné, že človeku môžu bežať hlavou myšlienky na hoci čo a nik neprerýva myšlienky vetami: „Počúvajte počuli ste...., Stalo sa mi toto či ono...“, prípadne vety: „Pripravte mi toto, či urobte hento...“ Proste božský kľud na nezaplatenie.
Pred tohtoročnými sviatkami moja predstava pohody a oddychu bola dovolenka. No jeden múdri človek vo firme mi poradil: „ Po sviatkoch budeš mať rodiny a všetkého okolo po krk, doma je síce doma ale kľud bude tu v robote. Všetci majú dovolenky nik tu nebude a svätý pokoj budeš mať tu“. Pravda. V kľude doklepnem čo mám mať pripravene do konca roka a čo nestihnem dokončím v novo roku, roboty bolo, je a bude vždy dosť či v starom alebo novom roku. Najlepším nápadom, keďže je tu 5 a pol človeka bolo zobrať so sebou môjho verného psa, ktorý ma deň čo deň čakáva doma sám. Je božský, každým okamihom si pobyt v robote užíva. Víta každého kto vkročí do miestnosti, na tvárach zamračených ľudí, ktorí vkročili sa objaví úprimný úsmev pri pohľade na tešiaceho sa tvora. Nálada je tu úplne iná, keď sa mi sem tam okolo nohy obšmietne teple telíčko psa a sem tam sa na mňa pozrú veľké prosebné oči prosiace o kúsok toho čo si práve vkladám do úst. Popri práci „baj- očkom“ pre oddych unaveným očiam od počítača zablúdim na odfukujúceho a spokojne ležiaceho psa. Ten pohľad je uspokojujúci a prinúti ma vstať zo stoličky a isť sa ho pohladením dotknúť a keď to spravím, pri pohladení mierne pootvorí oči a pohľadom mi povie: je mi tu dobre, aj tebe musí byt. Spokojne si odfúkne a privrie oči spať. Vrátim sa k práci spokojná s pocitom, že pohoda naozaj existuje a čo ma zaráža najviac, že aj v robote – medzi sviatkovej robote.
Uvedomila som si, že vlastne všetci majú dovolenky, sú doma a všetok stres z roboty sa rozptýlil do priestoru a v robote ostala pohoda. Ale otázka teraz znie: Čo ak na budúci rok bude viac takých ľudí, ktorí budú chcieť prežiť tuto robotnú pohodu a nezoberú si dovolenku? Nuž odpoveď je jednoduchá, zoberiem si dovolenku a pre zmenu ja budem súčasťou davu, ktorý rozptyľuje robotný stres a prenesiem z neho trošku do mojej teplej postele a kúsok po kúsku ho budem, na dobrou knihou, usilovne odmocňovať.
Pred tohtoročnými sviatkami moja predstava pohody a oddychu bola dovolenka. No jeden múdri človek vo firme mi poradil: „ Po sviatkoch budeš mať rodiny a všetkého okolo po krk, doma je síce doma ale kľud bude tu v robote. Všetci majú dovolenky nik tu nebude a svätý pokoj budeš mať tu“. Pravda. V kľude doklepnem čo mám mať pripravene do konca roka a čo nestihnem dokončím v novo roku, roboty bolo, je a bude vždy dosť či v starom alebo novom roku. Najlepším nápadom, keďže je tu 5 a pol človeka bolo zobrať so sebou môjho verného psa, ktorý ma deň čo deň čakáva doma sám. Je božský, každým okamihom si pobyt v robote užíva. Víta každého kto vkročí do miestnosti, na tvárach zamračených ľudí, ktorí vkročili sa objaví úprimný úsmev pri pohľade na tešiaceho sa tvora. Nálada je tu úplne iná, keď sa mi sem tam okolo nohy obšmietne teple telíčko psa a sem tam sa na mňa pozrú veľké prosebné oči prosiace o kúsok toho čo si práve vkladám do úst. Popri práci „baj- očkom“ pre oddych unaveným očiam od počítača zablúdim na odfukujúceho a spokojne ležiaceho psa. Ten pohľad je uspokojujúci a prinúti ma vstať zo stoličky a isť sa ho pohladením dotknúť a keď to spravím, pri pohladení mierne pootvorí oči a pohľadom mi povie: je mi tu dobre, aj tebe musí byt. Spokojne si odfúkne a privrie oči spať. Vrátim sa k práci spokojná s pocitom, že pohoda naozaj existuje a čo ma zaráža najviac, že aj v robote – medzi sviatkovej robote.
Uvedomila som si, že vlastne všetci majú dovolenky, sú doma a všetok stres z roboty sa rozptýlil do priestoru a v robote ostala pohoda. Ale otázka teraz znie: Čo ak na budúci rok bude viac takých ľudí, ktorí budú chcieť prežiť tuto robotnú pohodu a nezoberú si dovolenku? Nuž odpoveď je jednoduchá, zoberiem si dovolenku a pre zmenu ja budem súčasťou davu, ktorý rozptyľuje robotný stres a prenesiem z neho trošku do mojej teplej postele a kúsok po kúsku ho budem, na dobrou knihou, usilovne odmocňovať.
Komentáre